IM JUDr. Július
Kozma
* 1. 6. 1929 – † 26. 11. 2009
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 26.
11. 2009 zomrel medzinárodný majster JUDr. Július Kozma, dlhoročný člen ŠK Slovan Bratislava. Odchádza významný
slovenský šachista, dlhoročný reprezentant Československej republiky v 50.
a 60. rokoch minulého storočia a jeden z najsilnejších hráčov
Československa.
Narodil sa 1.6.1929 v Bratislave, kde prežil celý
svoj život. Hrať šach sa naučil z knižky, ktorú mu venoval jeho sused.
V roku 1946 sa prihlásil do Majstrovstiev Bratislavy, kde vyhral turnaj
II. triedy (dnes by sa povedalo B-turnaj) a tým začala jeho šachová
kariéra. Ešte v tom istom roku hral v Chocni Majstrovstvá ČSR juniorov,
kde sa kvalifikoval do B-finále a spriatelil sa s Filipom. Od neho sa
Julo veľa naučil, čo sa týka prípravy aj teórie (vôbec nie je známe, že slávnu
Pachmanovu 4-dielnu sériu Teória moderného šachu pomáhal vytvoriť Filip,
pretože mal fantasticky precízne spracovanú kartotéku zahájení). Ďalším
prelomovým rokom bol 1948, kde Kozma skončil v Hlavnom turnaji na 3.
mieste (vyhral Filip) a suverénne vyhral veľmi silne obsadený Vianočný
turnaj v Prešove (pred Filipom, Fichtlom, Šefcom a Podgorným). Tým si
definitívne získal uznanie ako silný šachista.
V 1954 bol členom
československého družstva na Majstrovstvách sveta vysokoškolákov v Oslo.
Tam zahral fantasticky, vyhral prvých 8 partií! a prehral
s Mojsejevom (ZSSR) až v poslednom kole, ovšem za stavu 2,5:1,5 pre
nás, keď už nám titul majstrov sveta nemohol ujsť. Na vysokoškolských
majstrovstvách sveta hral ešte v rokoch 1955 v Lyone, 1956
v Upsale, 1957 v Rejkjaviku, kde družstvo Československa skončilo na
treťom mieste a v roku 1958 vo Varne, kde bolo taktiež tretie.
Majstrom ÚJČŠ sa stal
v roku 1952 za to, že sa prebojoval z polofinále Majstrovstiev
Československa do finále. Bolo to jeho prvé finále, kde síce skončil posledný,
ale vo viac ako dobrej spoločnosti – spolu s Opom (Opočenským). Bolo to
prvý, ale aj posledný krát, keď v turnaji skončil posledný. V roku
1953 dostal titul Majster športu, ktorý sa udeľoval veľmi zriedka. Je
československým rekordérom v počte odohraných finále Majstrovstiev
Československa – od roku 1952 do 1968 ich zohral 14! V roku 1957 mu bol
udelený titul IM za víťazstvo v silne obsadenom medzinárodnom turnaji,
ktorý sa v tom roku konal v Bratislave (druhý skončil GM Filip!).
Zaujímavé je, že v tej dobe Československo malo dvoch GM (Pachman
a Filip) a iba jediného IM, ktorý dostal titul za povojnové výsledky
– Kozmu! Zita a Opočenský, taktiež IM, ho dostali za predvojnové výsledky.
O dva mesiace sa hralo ME družstiev vo Viedni, kde mal najlepší výsledok
z celého družstva, okrem iných remízoval zo Spasským a vyhral
s Taľom, ako jeden z mála na tejto planéte! Partiu s Taľom
uvádzam na konci článku. Prehral síce s Fudererom z Juhoslávie, ktorý
bol však jeden z najväčších talentov sveta, žiaľ prestal hrať veľmi
zavčasu.
V roku 1959 hral silne
obsadené turnaje v Mariánskych Lázňach a v Krakove. V oboch
skončil tretí, v Mariánkach za Polugajevským a Szabóm, v Krakove
za Korčným a Bertókom! Tieto dva výsledky taktiež prispeli k tomu, že
bol nominovaný na Pásmový turnaj v roku 1960 v Budapešti. Tam zažil
(podľa vlastných slov) snáď najväčšie sklamanie svojho šachového života. Prehra
v 4. kole so „šalátom“ mu definitívne pokazila sľubne rozbehnutý turnaj
a ten bodík mu na konci chýbal k postupu na medzipásmový turnaj.
V roku 1963 už uvažoval
o zakončení svojej šachovej kariéry (z osobných dôvodov), no náhodne sa zoznámil
na turnaji v Maďarsku s Paolim, známym organizátorom turnajov
v Reggio Emilia. Pretože Kozma, napriek svojej sile, dovtedy nikdy nehral
turnaj na západe (okrem súťaží družstiev), tak podľahol naliehaniu Paoliho
a hral v Reggio Emilia celkove 3x – v 1967, 1968 a 1970,
vždy s veľmi slušným umiestnením (okolo 2-3. miesta). Podobne sa zoznámil
aj s organizátorom turnajov v Monte Carlo – opäť neodolal
a odohral tento svetoznámy turnaj v rokoch 1967 (skončil tretí)
a 1968.
V 1967 sa hralo silne
obsadené Majstrovstvo Československa v Bratislave. Zvíťazil Kozma
s fantastickým výsledkom 12/15 a dvojbodovým náskokom pred druhým
Smejkalom. Hral vo vynikajúcej forme a citujem ho: “Sú také situácie, že
keď je človek vo forme, nie je vstave spraviť zlý ťah. Čo som urobil, to všetko
bolo dobré. Aj keď sa niečo nezdalo dobré, ukázalo sa neskôr, že to predsa bolo
dobré. Dokonca som spravil dve alebo tri salónne remízy, pretože mi už bolo
trápne toľko vyhrávať.“ ...
V roku 1968 hral (už po
okupácii) aj turnaj vo Wijk aan Zee, ktorý vlastne znamenal koniec jeho
šachovej kariéry. Totiž po auguste 1968 ho, ako „protištátny živel“ v roku
1970 vyhodili z práce a odobrali mu pas. Za družstvo ešte hral
niekoľko zápasov aj na západe, s turnajmi jednotlivcov sa však musel
rozlúčiť. No sporadicky ešte zopár turnajov odohral, pochopiteľne na iba na
východe. Zohral ešte turnaj v Kislovodsku (1972), kde krásne vyhral
s Cholmovom – podľa Julových slov asi najlepšia partia jeho šachovej
kariéry. V roku 1976 ako „bonbónik“ si zahral Capablankov memoriál
v Havane – trval 7 týždňov! Týždeň pred turnajom vo Varadere a dva
týždne po turnaji v Havane rekreácia (na účet usporiadateľov), počas
turnaja pomaly viac voľných dní ako hracích ... Sedávať pri hotelovom bazéne
v Cienfuegos pri mori celé dni v plavkách – ideálny turnaj.
A ako definitívna bodka za jeho turnajovou kariérou bol turnaj
v Bagdade, kde si Saddám Husajn zmyslel, že by sa Iračanom zišlo vylepšiť
si ratingy a tak sa tam hral Scheveningen – 8 domácich proti 8 cudzincom
dvojkolovo, medzi nimi Kozma s Filipom ...
V súkromnom živote začal
študovať právo, no rok pred skončení školy (1953) sa dozvedel, že dostal
umiestenku na Vnútro (umiestenka – to bol papier, na ktorom bolo napísané, kde
je absolvent povinný!! sa po skončení školy zamestnať, takto „demokraticky“
komunisti riešili trh práce). Posťažoval sa v Rozhlase, kde brigádničil
počas štúdia ako hlásateľ, a tam mu pomohli – zobrali ho pracovať na plný
úväzok ako hlásateľa a školu si dokončil externe – externistom už
našťastie umiestenky nedávali.
Pracoval v rozhlase (v
maďarskom vysielaní) ako redaktor až do roku 1968, kedy po okupácii už bolo
jasné, že sa tam ako „protisocialistický element“ dlho neudrží. No pretože bol
všeobecne vážený a obľúbený, pokúsili sa ho „upratať“ a dali ho do
Športovej redakcie, kde šéfoval „trom kohútom na smetisku“ – Zelenajovi, Manovi
a Galovi. Schovaný bol iba chvíľu, nakoniec ho vyhodili – a to
s takou výpoveďou, že by ho snáď nikde nezobrali ani za vrátnika ...
Našťastie sa našiel odvážny šéfredaktor novín Šport, ktorý si ho trúfol prijať
a potom aj udržať – samozrejme za najnižší plat z celej redakcie. To
bolo v januári 1972.
Bol to práve rok, keď sa mal
hrať zápas o majstra sveta Spassij – Fišer, tak Julo začal písať
podčiarniky z histórie bojov o šachový trón s tým, že do tohto
zápasu prejde všetky dovtedajšie zápasy histórie bojov o majstra sveta.
Články mali veľký úspech, a tak ho oslovili, či by to nerozšíril, že by to
vydali knižne. Kozma to rozšíril, doplnil tam aj práve skončený zápas Spasskij
– Fišer, no komunistická cenzúra povedala stop, Kozma nesmie nič vydať. Tak
knižka putovala do zásuvky, no nejakým zázrakom sa pracovníkom vydavateľstva
podarilo prepašovať knižku do vydania v roku 1976, pod názvom Boje
o šachový trón. Knižka mala veľký úspech a rýchlo sa vypredala (sám
autor nemá toto vydanie L). Neskôr, keď prišla éra Karpova, Kasparova, Fišera, Korčného
a ich zápasov, vydavateľstvo ho požiadalo o rozšírenie a tak
vyšlo 2. rozšírené vydanie v roku 1989. Bol aj spoluautorom knihy Šachové olympiády,
kde napísal historickú časť – o histórii Olympiád.
Po revolúcii v roku 1989
sa stal šéfredaktorom Športu, keď si ho zvolili sami redaktori. V Športe
robil od začiatku v Zahraničnej redakcii, kde mu „prischol“ futbal
a každý týždeň mal jednu novinovú stranu zaujímavostí zo zahraničného
futbalu. Keďže to robil asi 17 rokov, vypracoval sa na uznávaného experta
v tejto oblasti a chodieval denne do redakcie rozdávať znalosti
redaktorom.
V družstvách hrával za Šachový
klub Bratislava , neskôr za Slovan Pravda a od roku 1956 za Slovan ÚNV –
všetko predchodcovia ŠK Slovan Bratislava, ktorého členom bol až do svojej
smrti. Družstvo Slovana sa aj vďaka jemu stalo dva krát majstrom Československa
v rokoch 1963 a 1970.
Celá šachová rodina na Slovensku
v ňom stráca nielen vynikajúceho šachistu, ale aj dobrého človeka
a priateľa. Navždy ostane v našich srdciach. Česť jeho pamiatke
!
